Vyberte položku Stránka

Buď originálny, prekrič ostatných!

Rodičia kričia na svoje deti, deti kričia na rodičov a starých rodičov, starí rodičia kričia na svoje deti a vnúčatá. Kričia po sebe deti. V škole nás učia, buďte originálni, aby vás bolo vidieť a počuť. A tak sa učíme kričať, nie hlasom. Výzorom, vystupovaním. Kričíme odvahou, poznaním, citmi, láskou, súdržnosťou, ale aj hlúposťou, drzosťou, chamtivosťou, lakomstvom, pýchou. Tá vo mne prekričala takmer všetko.

Kričíme po sebe v práci, na úradoch, na cestách. Kričia po sebe politici, voliči, bohatí, chudobní. Kričia kresťania, moslimovia, židia, ateisti, konzervatívci, liberáli. V rozvojový krajinách kričia, že majú právo na život. Vo vyspelých naopak, že majú právo na smrť. Navzájom si vykrikujeme farebnosť, či čiernobiele videnie.

A tak kričíme a jeden druhého tlačíme do kúta.

A keď som v kúte? Musím kričať ešte viac! A musím začať už aj kopať! Nemám na výber, bojujem zo všetkých síl!

Kričia na mňa nech pomôžem, ale kričia slabo, nepočujem. Prekričali ich iní s lepšou ponukou. Kričím už aj sám na seba, šepkám a pritom kričím. Kričím na suseda, listy z jeho stromu popadali na môj trávnik. Všetok luxus čo mám som si poctivo vykričal! Ešteže v rodine a v škole som to odkukal a naučil sa kričať.

 

Nakoniec vykričal som zo seba úplne všetko a ostalo vo mne prázdno. Kričím nech mi pomôžu, slabo a potichu, nik ma nepočuje. Iní ma prekričali. Vo svojej vile s luxusnými autami a bezchybným trávnikom zostal som sám.

V tej samote a tichu niečo som začul, bola to pokora. Počul som už kedysi o nej, keď ma učili v rodine v škole, ale až teraz ju skutočne cítim.

Nikdy nie je neskoro?

 

Shares
Share This